Zložitosť a protiklad v stredoeurópskej radikálnej architektúre: Experimenty v umení a architektúre 70. rokov

Abstract

V roku 1966 uverejnil americký architekt Robert Venturi významnú publikáciu Zložitosť a protiklad v architektúre, v ktorej diagnostikoval chorobu ranej modernej architektúry, zloženej z „nútenej jednoduchosti“ a „prehnanej prehľadnosti“2 . Venturi tiež správne označil problematické oneskorenie medzi víziou moderného architekta a každodennou architektonickou skúsenosťou obyvateľov moderných budov. V knihe, považovanej za prorocký manifest postmodernej architektúry, vyjadril odpor k úspornosti funkcionalistického prístupu, výstižne popísaný sloganom „Menej je nuda“, čo je Venturiho parafráza na známu doktrínu Miesa van der Rohe „Menej je viac“3 . Venturiho vyhlásenia mali svoj ekvivalent v architektonickej praxi danej doby. Potreba experimentovať na poli architektúry a odmietanie funkcionalistickej úspornosti neboli len americkým, ale skôr globálnym fenoménom, rozšíreným od Európy až po Japonsko. V polovici 60. rokov sa v západnej Európe v architektonickej praxi objavila tendencia podporovať zbližovanie medzi umením a architektúrou. Tento trend bol zosobnený vo vypracovaných projektoch, povahou skôr umeleckých než architektonických, ktoré navrhovali utopické vízie spoločnosti. Tieto futuristické vízie urbanizmu a skulpturálnych budov, spojených s umeleckými hnutiami od pop artu po konceptualizmus, označil taliansky kritik umenia Germano Celant za „radikálne“4 a britský architekt Peter Cook za „experimentálne“